Blahoslavený Vasiľ Hopko
Vaječná tempera
Prešovský svätiaci biskup, sa narodil 21. apríla 1904 v Hrabskom pri Bardejove. Štúdium teológie absolvoval v Prešove a v roku 1929 bol vysvätený na kňaza. 11. mája 1947 prijal biskupskú vysviacku. Dôsledkom Prešovského soboru z roku 1950 a následnej likvidácie cirkevnej organizácie Gréckokatolíckej cirkvi komunistickou vládou, aj biskup Vasiľ osobne pocítil silu štátnej moci. Ocitol sa v domácom väzení, potom ho internovali v kláštore v Báči pri Šamoríne a vo františkánskom kláštore v Hlohovci. V roku 1950 ho zatkli a po ročnom vyšetrovaní ho odsúdili na pätnásť rokov väzenia, dvadsaťtisíc korunový trest, desaťročnú stratu občianskych práv a prepadnutie celého majetku. Do roku 1964 bol vo väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach, v ktorých musel znášať mučenie, okrem iného aj formou bitiek či odopierania jedla. Pitva po jeho smrti ukázala, že v tejto dobe mu bol v malých dávkach dlhodobo podávaný jed – arzén. Po prepustení z väzenia v roku 1963 ho umiestnili do Charitného domova v severočeskom Oseku. Až po politických zmenách v roku 1989/1990 došlo k plnej rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi a k postupnému vráteniu cirkevných budov a majetku. Od júna 1968 vykonával Vasiľ službu svätiaceho biskupa v Prešove. Na následky väzenia zomrel 23. júla v roku 1976 v Prešove. Blahoslavený Ján Pavol II. ho počas svojej pastoračnej cesty na Slovensko v roku 2003 vyhlásil za blahoslaveného.
Svätý Štefan Uhorský
Vaječná tempera
Narodil sa asi v roku 975 v Ostrihome. V roku 995 sa oženil s bavorskou princeznou Gizelou a o niečo neskôr prebral vládu po svojom otcovi Gejzovi. Bol múdrym a dobrým panovníkom. Do svojej krajiny povolal učiteľov kresťanského života z okolitých krajín. Štefan si uvedomoval, že treba zmeniť kočovný život Maďarov, ak nechcú vyhynúť ako pred nimi Huni. Preto vyvinul veľké úsilie, aby naučil ľudí usadlému spôsobu života podľa vzoru kresťanskej Európy. Svoju krajinu rozdelil do desiatich biskupstiev s dvoma arcibiskupstvami. Na Zobore v Nitre obnovil jestvujúci benediktínsky kláštor sv. Hypolita. Štefan zakladal školy, vydal zákonník, cirkevným i svetským úradom. predpísal ako úradnú reč latinčinu. Vyslal posolstvo k pápežovi Silvestrovi II., v ktorom ho oboznámil so svojou činnosťou a prosil ho o požehnanie a tiež o udelenie kráľovského titulu. Pápež bol nadšený tým, čo počul, poslal mu drahocennú korunu a apoštolský kríž, so slovami: „Ja som len apoštolský muž, ale Štefan je skutočný apoštol!“ Odvtedy prislúchal uhorským kráľom titul „apoštolský ráľ“. Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor VII. v roku 1083 spolu s ďalšími, ktorí sa pričinili o pokresťančenie Uhorska.
Vladimírska Panna Mária
Vaječná tempera
Medzi všetkými Nežnými Pannami je určite najznámejšia a najkrajšia Vladimírska Madona. Toto dielo pochádza zo začiatku 12. storočia. Podľa tradície namaľoval Vladimírsku Pannu, ako mnohé iné ikony, svätý Lukáš. Svoje meno dostala podľa miesta, ktoré si zvláštnym spôsobom sama vybrala. V roku 1155 Juraj Dolgorukij daroval mesto Vyšgorot, kde bola ikona vtedy umiestnená, svojmu synovi, kniežaťu Andrejovi. V tomto čase začala ikona konať divy a pritiahla mnohých veriacich.
Matka Božia Ustavičnej Pomoci
Vaječná tempera
Pôvodný obraz bol namaľovaný pravdepodobne v 12. storočí na ostrove Kréta, kde bol nábožne uctievaný až do konca 15. storočia. Potom sa za neznámych okolností dostal do Ríma do rehole augustiniánov. Tu sa uctieval od roku 1 499 až do konca 18. storočia. Obraz sa viac ráz premiestňoval, rehoľa augustiniánov vymierala a tak obraz upadol do zabudnutia. Vďaka prozreteľnej zhode okolností obraz roku 1 866 pápež Pius IX. odovzdal do opatery redemptoristom, ktorí sa niekoľko rokov predtým usadili v Ríme. V kostole sv. Alfonza je originál obrazu umiestnený dodnes.
Kristus Pantokrator
Vaječná tempera
Ikonografický typ Krista Pantokratora vyjadruje v ľudskej podobe stelesneného Syna, Boží Majestát Stvoriteľa a Vykupiteľa. Zobrazovaný je ako sedí na tróne /Deésis, Posledný súd, Spasiteľ v sláve/ alebo stojí. Existuje veľký počet variantov zobrazenia Krista Pantokratora, ktoré sa od seba líšia významom gesta pravej ruky /žehnajúce, rečnícke, učiteľské a pod./, umiestnením, kompozíciou jednotlivých častí tela a celkovým výrazom tváre, ktorý sa z prísneho Vševládcu postupne premenil na milosrdného a odpúšťajúceho Krista. Najstaršia známa ikona Krista Pantokratora pochádza zo 6. stor. z kláštora sv. Kataríny na hore Sinaj.
Svätý Anton Paduánsky
Vaječná tempera
Pochádza z portugalskej šľachtickej rodiny. Ako pätnásťročný vstupuje do augustiánskeho kláštora sv. Vincenta. Po dvoch rokoch prechádza do kláštora sv. Kríža v Coinbre, kde získal dôkladné teologické vzdelanie a roku 1219 je tu vysvätený za kňaza. Prijíma rehoľné meno patróna františkánskeho kláštora v Coimbre sv. Antona Pustovníka. Po krátkom misionárskom pôsobení sa roku 1221 stretáva v Assisi so sv. Františkom a ostáva žiť ako pustovník neďaleko mestečka Forli. V rokoch 1224–26 káže proti albigenským v Francúzsku. Mnohokrát sa mu zjavuje Kristus i Panna Mária, ktorá mu odovzdala svojho syna do náručia. Na požiadanie sv. Františka zakladá okolo roku 1224 teologické učilište v Bologni. V Ríme pri jeho kázni mu zázrakom rozumejú ľudia rôznych národov. Roku 1230 sa zrieka úradov a hodností, vracia sa do Padovy a venuje sa písaniu a kázaniu. Zomiera v roku 1231. Pochovali ho v bazilike sv. Antona v Padove. Svätorečený bol roku 1932. Gregor IX. ho vyhlásil za cirkevného učiteľa. Je patrónom mesta Padovy.
Oranta
Vaječná tempera
Bohorodička je zobrazená čelne so zdvihnutými rukami a Dieťatkom na rudi. Je sprostredkovateľkou medzi zemou a nebom. Kristus je jej syn, ale zároveň aj Boh – nekonečná bytosť, čo zvýrazňujú grécke písmená kolo hlavy „ωOΝ“, preto On nepotrebuje byť držaný. On je veľkňaz, ktorý žehná, lebo jeho príchod je požehnaním pre ľudstvo a jeho matka – Panna Mária je tá, ktorá sa neustále prihovára za nás u svojho syna.
Svätý Mikuláš
Vaječná tempera
Biskup a divotvorca bol pre svoju dobročinnosť a zázraky uctievaný ešte za života. Narodil sa okolo r. 270, pravdepodobne v Patare na južnom pobreží Malej Ázie. Bol biskupom v Myre v Lýkii /dnes Dembre v južnom Turecku/. U východných Slovanov sa stal patrónom pocestných a námorníkov a mal ochraňovať pred požiarmi a vlkmi.
Svätý Michal archanjel
Vaječná tempera
Ikonografia tohto svätca vychádza z viacerých prameňov. Jeho meno spomína už prorok Daniel ako strážneho anjela vyvoleného národa, ochrancu Izraela. V Novom zákone, v knihe Zjavení sv. Jána sa spomína Michal archanjel ako zástanca cirkvi. Rozpráva, ako on a jeho anjeli bojovali proti drakovi a jeho anjelom, nečistým silám pekla. O boji Michala archanjela s diablom sa hovorí aj v liste apoštola Júdu. Uvádza sa aj ako archistratég nebeského vojska.
Svätý Lukáš Evanielista
Vaječná tempera
Všeobecne sa myslí, že k poznaniu pravej viery ho svojimi kázňami v hlavnom sýrskom meste Antiochia priviedol a potom aj pokrstil sv. Pavol. Pavol býval často chorý, Lukáš mal príležitosť uplatniť svoje lekárske umenie. Pavol sa neskôr so Silasom a Timotejom vybral hlásať evanjelium do Macedónie a Lukáš sa k nim pridal. Potom zostal vo Filipách, aby upevnil tamojšiu kresťanskú obec. Po šiestich rokoch sa vrátil k Pavlovi. Spoločne putovali cez Milét do Jeruzalema. Po celé dva roky, ktoré Pavol strávil v cisárskom väzení v Ríme, stál Lukáš po jeho boku. Zachytil aj skutky apoštolov po Kristovom vzkriesení tak, ako ich poznal z rozprávania, alebo sa na nich sám zúčastnil. Lukáš nebol len dobrým lekárom, ale aj maliarom. Po Pavlovom umučení šíril Lukáš vieru vo viacerých krajinách a napokon umrel vo vysokom veku mučeníckou smrťou. Východní kresťania si ho vo svojej liturgii uctievajú ako lekára a maliara. Kresťanskí lekári si sv. Lukáša uctievajú ako svojho patróna.
Kríž svätého Damiána
Vaječná tempera
Je veľmi známy v spojení so životom sv. Františka. Kristus na kríži je triumfujúci, vzpriamený, z jeho tváre žiari pokoj, jas a dôstojnosť. Je to tvár nie natoľko trpiaceho Krista, ale skôr Krista kráľa. Nachádza sa v spoločnosti evanjeliových postáv, medzi ktorými sú však aj niektoré, ktoré do evanjelia nepatria. Mária a Ján, Longínus, ktorý prebodol Ježišovi bok, je zobrazený vľavo zmenšený, Mária Magdaléna a Mária Jakubova, stotník- zmenšený- je zobrazený asi Stefaton, vojak, ktorý priniesol Ježišovi špongiu octu, nachádza sa vpravo. V strede hore je Kristus – víťaz, ktorý má v ruke kríž a purpurový plášť veje vo vetre. Ježiš vystupuje v ústrety zástupu desiatich anjelov a požehnáva ho Otcova ruka, ktorá vychádza z nebeskej sféry. Pri ľavej nohe Krista je kohút, ktorý pripomína Petrovo zapretie.
Kazaňská Panna Mária
Vaječná tempera
Kazaň, starobylé hlavné mesto tatárskeho chanátu na brehoch Volgy, dobyli v roku 1555 vojská Ivana IV. Hrozného. Dokumenty hovoria, že v roku 1579 veľký požiar zničil časť mesta. V tom istom roku sa zjavila Panna desaťročnému dievčatku a prikázala mu ukázať cirkevným autoritám miesto, kde bola pochovaná divotvorná ikona pod sutinami zhoreného domu. Klérus však tomuto posolstvu Panny nechcel uveriť. Tak dievčatko a jeho matka začali kopať a našli ikonu za pecou domu. Bola tam schovaná, lebo pod nadvládou Tatárov museli pravoslávni kresťania svoju vieru i kultové predmety skrývať. Ikona bola v sprievode prenesená do katedrály do katedrály v Kazani a začali sa diať mnohé zázraky. Na mieste, kde sa našla, dal Ivan IV. Hrozný postaviť ženský monastier, v ktorom bola ikona umiestnená. Definitívne bola uložená v kamennom chráme zasvätenom Nanebovzatiu. Sviatok Kazanskej Panny sa ustálil na 8.júli.
Svätý Juraj
Maľba na skle
Je uctievaný ako osloboditeľ a ochranca chudobných, ako patrón roľníkov a pastierov. Pochádzal z Kapadócie v Malej Ázii. Po krutom mučení za vieru bol sťatý za Diokleciána v roku 303 v Lydde v Palestíne. Najčastejšie je zobrazovaný ako jazdec, zvyčajne na bielom koni, ako zabíja kopijou draka stelesňujúceho zlo a pohanstvo, v rozšírenom variante so zachránenou princeznou Elisabou. Jedným z najstarších zobrazení sv. Juraja ako mučeníka je ikona z hory Sinaj (6. storočie)
Ježiš a more
Vaječná tempera
A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“
Hodigitria
Vaječná tempera
Legenda vysvetľuje názov pomocou divu, ktorý Panna urobila: v Konštantínopole sa Božia Matka zjavila dvom slepcom, vzala ich za ruku a priviedla ich do svätyne Hodigitrie, kde im vrátila zrak. Odvtedy slepí a trpiaci očnými chorobami chodili k prameňu, ktorý vyvieral pred chrámom a umývali si oči, aby dosiahli uzdravenie. Táto legenda vytvorila z obrazu Hodigitrie prameň milosti pre tých, čo hľadajú Boha. Okrem toho dáva porozumieť, že Mária je tá, ktorá ukazuje cestu k Bohu: doslovne je Hodigitria, čiže „Tá, ktorá ukazuje cestu“.