Autorka Ala Teicherová je popri svojich stredoškolských a vysokoškolských vzdelaniach, i absolventkou Ikonopiseckej školy v Košiciach. Prešla si pri tomto štúdiu celou technológiou písania klasických ikon. Majstrovstvo ikonopisectva sa jej dostalo pod kožu, do záhybov jej invencie, ovládlo jej myslenie. Výsledkom boli rozsiahle cykly tradičných písaných ikon, ktoré som mal česť už viackrát predstaviť na jej predchádzajúcich prezentáciách. Na dnešnej výstave sú opäť vystavené ikony, avšak technologicko-maliarsky tvorivo posunuté na podklady starých dosák z bočných stien, vikierov, štítov, prepážok a ďalších prvkov drevených stavieb v humnách a dvoroch našich starých a prastarých otcov, našich predkov. Dosky desaťročiami kropené dažďom, šľahané vetrom, zimou a snehom, spekané horúcim letným slnkom, či zmáčané rannými rosami a hmlami. Tak ako je človek počas jeho života vystavovaný rôznym nástrahám jeho existencie, a je to potom často vidno i na jeho tvári, tak i tieto dosky nesú svoju atmosférickú pečať. A tak, ako by mal človek k svojmu fyzickému naplneniu oživovať a napĺňať i svoju duchovnú podstatu, tak Alenka naplnila tieto drevá ušľachtilou krásou špecifických ikon. Maliarsky sú ponorené do impresionisticky mihotavého nanášania pastelových aj zlatých farieb, či už štetcom alebo i špachtľou, ako to bude u ďalších vystavených diel. Predstavené ikony na starých drevách sú vzácne artefakty, ktorých posolstvo sa čiastočne naplní pri ich vystavení očiam návštevníkov výstavy, no k ich trvalému naplneniu dôjde až po ich získaní a vystavení v osobnom, manželskom, či rodinnom kruhu, kde duch bude neustále sýtený a povzbudzovaný pri ich každodennej vizuálnej a duchovnej adorácii.
Ku ikonám, k ucteniu si sakrálnej a profánnej krásy patria kvety. Kvety rôznych druhov i poslaní, kvety vo vázach, na lúkach, poliach, kvety ako súčasť zátiší, či iných kompozícií. Sú každodennou súčasťou potravy našich očí, sú osviežením mysle, sú radosťou unavenej duše. Alenka nám toto potešenie ponúka vo viacerých variantoch, polohách, kompozíciách, zátišiach. Volá nás ponárať sa do lupeňov babičkiných astier, záhradných gladiol, do divých makov a margarétok na pozadí chlebového poľa, v sklenenej váze koncentrovaných tulipánov, lúk a lúčnych tráv a z nich natrhaných poľných kytíc, z jesennej úrody i z plodov na palete vyabstrahovaných jesenných zátiší.
Od krásy kvetenstva je možné prejsť ku každodennej kráse človečenstva. Maliarka má rada sociálnu maľbu človeka doháňajúceho partnera, aj odvážne na prechádzke bez rúška, osamote v parku a v mnohom na dovolenke i na posedení pri kávičke. Od ľudskej lásky prejdime teraz k maliarkiným láskam a poctám miest so silným géniom loci. Autorka vie tieto témy v radostnej impresii spracovať a držať ruku i štetec na ich srdečnom pulze a neúnavne pozývať náš zrak i myseľ k vzdávaniu pocty a poklony takým považským vzácnostiam, ako je Skalka pri Trenčíne, mesto Trenčín, či Alenkinmu tvorivému mestu Dubnica nad Váhom. Maliarka Alenka Teicherová je maliarka do voza i do koča, maliarka do nížin pri Váhu i do veľhôr a vedút miest, do nížin šálok mestských kaviarní i do výšin ľudských duší, do konečných uličiek a zátiší i do nekonečnej krásy kvetov a duše objímajúcich ikon maľovaných na vráskach driev. A tak na záver, parafrázujúc legendárny verš majstra Válka, môžeme už len konštatovať, že práve tieto časozberné drevené vrásky, sa môžu, vďaka na nich namaľovaným ikonickým motívom, stať pre ich ctiteľov domovom, ktorý bude predstavovať ruky na ktorých môžeme plakať.
– výtvarník Jozef Vydrnák, kurátor výstavy